Mal som šťastné detstvo, mal mi kto čítať rozprávky

Autor: Richard Kiripolský | 9.1.2011 o 18:00 | Karma článku: 5,93 | Prečítané:  1128x

Slovo má veľkú moc. Nikdy nevieme, ako na koho zapôsobí. Cez niekoho len tak preletí a v inom uviazne      na celý život.

Cez vianočné sviatky - v čase rozprávok som si spomenul, ako na mňa zapôsobila jedna
od Ľubomíra Feldeka. Bola to rozprávka O hluchej babke a vnúčikovi Zlatúšikovi. Nepamätám si text, iba vnem. Čítala mi ju sestrenica Alžbeta, ktorú sme tak doma nikdy nevolali. Je to jedna z najstarších spomienok. To, čo dospelým pripadalo možno vtipné, na mňa pôsobilo ako horor. 
Nepoznám dieťa,ktoré nerado počúva rozprávky. Dnes na ich čítanie nie je veľa času,
ale o to sú dôležitejšie. Budujú vzťah medzi tým, kto číta, a tým, kto počúva.
A ja mám dodnes Betku veľmi rád.

Prikladám jednu kratulinkú rozprávku na dobrú noc. Pre tých, čo by chceli čítať,
a pre bosorku, samozrejme.

 

Auto

Kde bolo, tam bolo,
nudilo sa v garáži.
Ťukalo si na čelo:
Veď mňa nikto nestráži!
Kde si toľko, bosorka?!
Rozprávková vozovka
čaká, kým sa zapráši.

Vyrazíme zvečera.
Z čokolády káčera
pozdravíme po ceste.
Daruje nám hrnček var:
"Misku veľkú na lekvár
mojej mame zaneste!"

Popri kopách zmrzliny,
z marcipánu doliny
prefrnkneme veselo.
Pepermint a škorica,
pelendreky, krupica,
cukrom všetko zbelelo.

Cez cestu spadol s makom slíž.
Si ešte hore?
A či spíš?

Car_2.jpg

Páčil sa Vám tento článok? Pridajte si blogera medzi obľúbených a my Vám pošleme email keď napíše ďalší článok
Pridaj k obľúbeným

Hlavné správy

DOMOV

Kotlebovcom po zrušení môžu siahnuť na majetok, pozrite sa na aký

Kotlebovcom sa po vstupe do banskobystrickej župy začalo dariť, kupovali autá aj domy.


Už ste čítali?